sobota 2. júna 2012

Plachta - Projekt ATOS LS 2012

Toto je moja plachta z Fakulty architektúry ČVUT v Praze. Jedná sa o moju víziu riešenia parcely Novomlynská Brána.

This is my Presentation board of my school project at Faculty of Architecture Prague. It is my vision of Novomlýnská Brána project at Prague.

Presentation boards - Architecture project - Novomlýnská Brána


Cieľom...
... projektu bolo vytvorenie protipólu Paláca Vltava a Ministerstva obchodu a priemyslu a súčasne
pretvorenie nedostatočne fungujúceho
parku Lannova, ktorého terajší stav nenapĺňa jeho potenciál.

Problém...
... vidíme hlavne v súčasnej dopravnej situácii. Ulica Lannova pri aktuálnej dopravnej vyťaženosti vytvára bariéru medzi parkom a ulicou Revoluční.

Riešenie...
... sa núka formou zatlačenia križovatky späť na nábrežie, čím vznikne priestor pre polyfunkčnú budovu s primárnym zameraním na výstavné účely. Budova komunikuje s parkom Lannova a svojou bránou umožnuje voľné prúdenie osôb medzi nábrežím, parkom a Revolučí ulicou.

Plus zhrnutie vizualizácií:

štvrtok 31. mája 2012

Fakulta Architektury v nedeľu v noci :)

Kto by si myslel, že je nemožné tráviť v škole noc, ten nepozná Fakultu architektury ČVUT. Takto vyzerala fakulta v nedeľu 27.5.2012 cca o 8. večer. Jedná sa o poslednú noc akcie FA Nonstop ktorá sa koná pravidelne pred odovzdávaním atelierových projektov.







nedeľa 13. mája 2012

štvrtok 10. mája 2012

Vystřihovánka - Kostel nejsvětejšího srdce páně M 1:333

Z domova späť domov


Keď sa ma niekto opýta, aby som popísal svoj domov, začnem rozprávať o hmotných veciach ako predmety, farby, tvary. Po chvíli si ale uvedomím, koľko rôznych významov sa za týmto banálnym slovíčkom skrýva. Nie je to len hmota a priestor, ale tiež množstvo emócii, spomienok a pocitov. Následne sa vo mne vynorí otázka: Ktorý význam tohto slova je pre mňa skutočne najdôležitejší a prečo? 

V lexikóne slovenského jazyka sa píše že domov je: „miesto, kde sa človek narodil, kde býva, kde je doma: čaro domova; v internáte sa mu cnelo za domovom; Slovensko je domovom Slovákov.“  Podľa definície sa teda slovo domov viaže dokonca podstatne viac k emóciám ako ku konkrétnemu miestu. Či už sa jedná o miesto, kde človek vyrastal, kde sa za domom hrával s kamarátmi, alebo o aktuálne bydlisko rodičov, dôležité sú hlavne pocity, ktoré v človeku dané miesto evokuje. Kde sa cíti doma. Takýchto miest môže byť kľudne aj viac. Keďže som Slovák, mojím primárnym domovom je Slovensko. Konkrétne Košice. Je to miesto, kde býva moja rodina, kde som sa narodil, kde som vyrástol a kde cítim pocit istoty, že sa tam môžem kedykoľvek vrátiť a budem vítaný.

Je to krásny pocit prísť po pár mesiacoch na určité miesto a mať pocit spätosti. Za ten čas sa zmení veľmi veľa vecí. Mesto sa vyvíja, stavajú sa nové budovy, ulice sa menia. Napriek tomu má človek pocit, že do daného prostredia patrí, že je jeho súčasťou a nie je len turistom. Je súčasťou veľkej skladačky ktorá ovplyvňuje ako jeho život, tak aj život ostatných ľudí, ktorý dané mesto a krajinu nazývajú domovom. Nie nadarmo sa toto miesto nazýva trvalým bydliskom, predstavuje pre mňa trvalý domov, ktorý mi bude istotou kamkoľvek do sveta sa vydám.

Pre mnoho ľudí je spätosť s domovom tak silná, že sa od neho ani nedokážu odpútať. Vyraziť von a spoznať svet. Odpútať sa od kamarátov a rodičov. Vymeniť domácu stravu a každodenný kontakt s kamarátmi za menzu a nové skúsenosti. Na jednej strane je to pochopiteľné. Vyhrala pohodlnosť. Na druhej je to mrhanie s príležitosťou na rozšírenie si svojho domova. Rodisko človeku nikto nevezme, avšak časom by sme si mali všetci vytvoriť miesto podľa nášho vkusu. Miesto, kde si založíme rodinu, nájdeme si prácu a naviažeme kontakt s okolitým svetom. Môže byť od rodičovského hniezda vzdialené pár metrov, ale kľudne aj pár stoviek či tisícok kilometrov. Čím je táto vzdialenosť väčšia, tým náročnejšie môže byť budovanie druhého domova. S náročnosťou ale narastá aj adrenalín a vzrušenie z tohto procesu. Človek sa musí prispôsobiť inej kultúre, nájsť si kamarátov a vžiť sa do novej role. Je to ako druhé detstvo, avšak bez pieskoviska.

V cudzine je potrebné vytvoriť si svoj lokálny domov. Strahovský internát nie je práve miestom, ktoré by sa dalo nazývať domovom. Netrvalo teda dlho kým sme sa s partnerkou rozhodli pre začiatok budovania nášho lokálneho hniezda. Miesta, kde sa budeme cítiť pohodlne, bezpečne a môžeme si ho uspôsobiť podľa našich predstáv a požiadaviek. Ak by som ho nemal, asi by som vzdialenosť od rodiska pociťoval podstatne viac. Neznamená to, že by mi domov v Košiciach nechýbal. To vôbec nie. Na Slovensko cestujem približne raz za semester, pretože mi to škola a práca častejšie nedovolí. A stále sa na to veľmi teším. Bez pražského domova by mi to celkom určite nestačilo. O to viac si ale dokážem oceniť chvíle s rodinou a ľuďmi, s ktorými som vyrastal a na ktorých mi záleží.

Po vytvorení miestneho domova sa posúvam do pozície dvojdomovca. Doma som ako v Prahe, tak aj v Košiciach a je to dobrý pocit. V oboch domovoch mám blízkych ľudí, blízke miesta. Tieto miesta hrajú role v mojom živote tak isto, ako hrám ja rolu v oboch týchto miestach. Ani v jednom nemám pocit turistu. Je to spätosť so školou, spolužiakmi, s mestom. Mám pocit, že kdekoľvek na svete je možné vybudovať miesto, kde budem doma a to my dáva vidinu absolútnej slobody. Nič nie je príliš ďaleko ani príliš náročné aby som sa tam nemohol cítiť doma. Dôležitý sú len ľudia, ktorý ma budú obklopovať. Všetko ostatné sú len detaily. Sú to veci, ktoré sa dajú, kúpiť, vytvoriť, prerobiť. Následne sa na miesto začnú nadväzovať spomienky a emócie a postupne sa z miesta stane plnohodnotný domov. V dnešnej informačnej dobe navyše nie je žiaden problém kedykoľvek komunikovať s rodným domovom. Problémom tak ostáva hlavne absencia domácej kuchyne. Aj to ale vylieči čas, odhodlanie a partnerka.

Čo pre mňa teda skutočne znamená domov? Nie sú to ani tie 4 steny okolo, ani sedacia súprava z Ikei. Domovom je pre mňa miesto, kde sa cítim bezpečne a pohodlne. Tieto pocity vytvárajú ľudia ktorý, ma obklopujú. Kde mám okolo seba ľudí, na ktorých mi záleží a ktorým záleží na mne, tam sa  cítim doma a to je môj domov. A povedzme si úprimne, kto by nechcel cestovať z domova späť domov ? 


štvrtok 5. apríla 2012

Potreba role architekta? - Urbanistická rýchloesej

Pár rokov dozadu, keď som sa ako študent strednej školy rozhodoval čo ďalej s mojím životom, bola pre mňa mimo iné veľmi dôležitá otázka: Ktorý smer mi dá možnosť na svete niečo zmeniť? Za svoju cestu som si nakoniec zvolil architektúru. Prečo práve architektúra? Ako môžem ovplyvniť svet z pozície architekta?

Ako základ pre túto tému je dôležité zamyslieť sa nad tým, čo to vlastne architektúra je a prečo z nej mám možnosť ovplyvňit svet viac, ako napríklad z pozície stavbára. Bill Hillier vo svojej publikácii Space is the machine uvádza „The commonest ‘additive’ theory is that architecture adds art to building.“ Teda architektúra pridáva k budove umenie. Podla tejto teórie je teda poslaním architekta vziať funkčnú budovu a pretransformovať ju na umelecké dielo. To by  z neho robilo človeka, ktorý pôsobí na ľudí pomocou vizuálnej stránky budovy a tým ovplyvňuje ich emócie.  Nijakým spôsobom by však neovplyvňoval ľudstvo po stránke funkčnej. Stavba by teda plnila prinajlepšom takú istú službu po stránke funkčnosti ako budova postavená stavbárom. V praxi teda skôr menšiu vzhľadom k uspôsobeniu funkčných vzťahov v budove na úkor vizuálu. To nie je práve cesta, ktorá by z môjho pohľadu robila život ľudstva v signifikantnej miere lepším.

Je teda profesia architekta vôbec potrebná? Koľko takýchto stavieb s umeleckým dielom prilepeným na fasáde by mesto znieslo? Jeden tančíci dům predsa nemôže stáť hneď vedľa druhého.  V publikácii The Prophet of Mudbrick o architektovi Hassanovi Fathym sa píše: „Thus began his quest for a means of rebuilding peasant communities that would allow people to live with self-respect outside the consumer system.“ Pán Fathy sa rozhodol zasvätiť svoj život architekta poslaním umožniť život na úrovni pre ľudí nie z privilegovaných rodín z akej sám pochádzal, ale naopak pre vydedencov konzumnej spoločnosti. Učil ich tradičným technikám a možnostiam low-cost bývania dostupného pre každého. Pán architekt Fathy týmto poukazuje na diametrálne odlišný prístup k architektúte. Architektúra v jeho podaní je dielo, ktoré sa zameriava primárne na funkčnosť a uspôsobenie sa širokej verejnosti. Tvorí stavbu tradičnými spôsobmi s nulovým zastúpením umeleckej zložky a napriek tomu je to architektúra. Prenesme si tieto myšlienky do prítomnosti. Dielo architekta by sebou malo niesť vizuálne kvality. Zároveň by však malo využívať tradičné materiály pre danú oblasť a prispôsobovať sa čo najširšej vrstve spoločnosti. Aký je teda rozdiel medzi architektúrou a stavaním? Podľa predchádzajúcich poznatkov sa jedná o rozšírenie stavby po všetkých možných smeroch so zachovaním rovnováhy medzi funkčnou a vizuálnou stránkou veci. Akékoľvek odvrátenie na jednu alebo druhú stranu môžeme teda považovať za odklon od architektúry.  Budova ktorá uprednostňuje vizuálnu stránku pred funkčnou sa stáva sochou. Ak uprednostňuje funkčnosť pred vizuálnou stránkou stáva sa inžinierskou stavbou. Architektúra v mojich očiach teda predstavuje akúsi zlatú strednú cestu. Sú to majstrovské diela ktoré vyžadujú cit ku všetkým zložkám spoločnosti a prírody. Architekt je polyhistor ktorý si nemôže dovoliť zanedbať žiaden aspekt, akokoľvek zanedbateľným sa môže na prvý pohľad zdať. Z čím viacerých uhlov pohľadu sa na vec dokáže pozerať, tým dokonalejšie dielo je schopný vytvoriť.

Týmto sa dostávame k otázke: Je rola architekta potrebná? V dnešnej dobe ekonomickej nestability sa kladie veľký dôraz na finančné prostriedky.  Splnenie všetkých podmienok pre vznik architektúry si samozrejme často vyžaduje väčší rozpočet ako postavenie holej funkčnej stavby. Ak by sme chceli postaviť každú budovu dokonalú, stálo by to veľké množstvo peňazí. Nie všetky stavby ale ponúkajú priestor pre tvorivosť. Vo veľkom množstve prípadov sú vonkajšie podmienky obmedzené a je možné ich zhrnúť do určitých pravidiel ktoré obmedzia potrebu architekta. Tieto pravidlá sa nazývajú regulačné plány. Sú vytvorené na základe analýzy okolného prostredia a predstavujú tak pomôcku pri budovaní stavby. Či už stavbárovi alebo architektovi uľahčujú prácu predkladaním pravidiel, ktoré dbajú na estetické a historické kontexty a zabraňujú tak vzniku opaku architektúry. Vezmime si napríklad bytovku. Málo kto je ochotný platiť  o pár sto tisíc korún viac za rovnaký byt v jednej a tej istej ulici len preto, že s domom ako celkom sa niekto vyhral do najmenšieho detailu. Aby bolo bývanie prístupne širšej verejnosti, pristúpime radšej k lacnejšej stavbe s rovnakou funkčnosťou a dostatočnými estetickými kvalitami ktoré zaručí územný plán. Komunita ale potrebuje aj miesta pre celú spoločnosť, kde sú požiadavky na dojem a prispôsobenie sa stavby pre všetkých podstatne vyššie. Navyše tieto stavby nie sú platené fyzickými osobami a tak sú ekonomické kritéria volnejšie a predstavuj väčšie možnosti pre tvorivosť a jedinečnosť. Tieto občianské stavby potrebujú už niečo viac ako len územný plán, potrebujú byť architektúrou. Vyššie vzpomínaný územný plán je taktiež vec, ktorá sa bez znalostí architekta neobíde.

               Dostávame sa teda k tomu, že tak, ako je potreba architekta, je potreba stavbára. Náša dnešná spoločnosť nedokáže fungovať ani bez jednej z týchto rolí. Bez stavbárov by boli budovy často príliš drahé a potenciál architekta často nevyužitý. Budovy by strácali svoj jas a bolo by ťažké vyniknúť budovám ktoré majú v spoločnosti výnimočnú funkciu. Bez architekta by ale taktiež nič nevynikalo. Mesto by bolo zhlukom funkcionalistických jaskýň, ktoré by nerešpektovali ani estetické ani sociálne aspekty a boli by to iba statické solitéry.  Ako architekti si na seba berieme veľkú zodpovednosť.  Je to záväzok pre celú spoločnosť, ktorá do nás vkladá dôveru, že pre ňu vytvoríme dôstojné podmienky, ktoré nebudú klásť prekážky pre žiadneho jej člena. A navyše sa nejedná iba o súšasnosť. Naša architektúra by nemala predstavovať žiadne obmedzenia ani pre blízku budúcnosť a nezanevierať pri tom ani na minulosť. Dostávame preto príležitosť pracovať so širokým časovým rozmedzím, ovplyvňovať život širokého spektra obyvateľstva a formovať rozsiahle územia. To je poslanie ktoré sa poskytne len veľmi málo povolaniam. Prináša množstvo možností, radostí a zodpovednosti a je na nás ako sa s nimi vysporiadame. Či sa z nás stanú sochári, stavbári, inžinieri, alebo sa nám podarí nájsť správnu cestu k vyváženej architektúre.

                Dá mi teda architektúra možnosť na svete niečo zmeniť? Jednoznačne áno a z tohto hľadiska to vidím ako správnu voľbu. Koniec koncov spoločnosť bude sudcom, či sme svoje poslanie plnili svedomite a s najväčším úsilím a naše projekty budú navždy niesť naše meno. Mali by sme preto vyvynúť čo najväčšie úsilie, aby sme sa za tieto vizitky nemuseli hanbiť.