Pár rokov dozadu, keď som sa ako študent strednej školy rozhodoval čo ďalej s mojím životom, bola pre mňa mimo iné veľmi dôležitá otázka: Ktorý smer mi dá možnosť na svete niečo zmeniť? Za svoju cestu som si nakoniec zvolil architektúru. Prečo práve architektúra? Ako môžem ovplyvniť svet z pozície architekta?
Ako základ pre túto tému je dôležité zamyslieť sa nad tým, čo to vlastne architektúra je a prečo z nej mám možnosť ovplyvňit svet viac, ako napríklad z pozície stavbára. Bill Hillier vo svojej publikácii Space is the machine uvádza „The commonest ‘additive’ theory is that architecture adds art to building.“ Teda architektúra pridáva k budove umenie. Podla tejto teórie je teda poslaním architekta vziať funkčnú budovu a pretransformovať ju na umelecké dielo. To by z neho robilo človeka, ktorý pôsobí na ľudí pomocou vizuálnej stránky budovy a tým ovplyvňuje ich emócie. Nijakým spôsobom by však neovplyvňoval ľudstvo po stránke funkčnej. Stavba by teda plnila prinajlepšom takú istú službu po stránke funkčnosti ako budova postavená stavbárom. V praxi teda skôr menšiu vzhľadom k uspôsobeniu funkčných vzťahov v budove na úkor vizuálu. To nie je práve cesta, ktorá by z môjho pohľadu robila život ľudstva v signifikantnej miere lepším.
Je teda profesia architekta vôbec potrebná? Koľko takýchto stavieb s umeleckým dielom prilepeným na fasáde by mesto znieslo? Jeden tančíci dům predsa nemôže stáť hneď vedľa druhého. V publikácii The Prophet of Mudbrick o architektovi Hassanovi Fathym sa píše: „Thus began his quest for a means of rebuilding peasant communities that would allow people to live with self-respect outside the consumer system.“ Pán Fathy sa rozhodol zasvätiť svoj život architekta poslaním umožniť život na úrovni pre ľudí nie z privilegovaných rodín z akej sám pochádzal, ale naopak pre vydedencov konzumnej spoločnosti. Učil ich tradičným technikám a možnostiam low-cost bývania dostupného pre každého. Pán architekt Fathy týmto poukazuje na diametrálne odlišný prístup k architektúte. Architektúra v jeho podaní je dielo, ktoré sa zameriava primárne na funkčnosť a uspôsobenie sa širokej verejnosti. Tvorí stavbu tradičnými spôsobmi s nulovým zastúpením umeleckej zložky a napriek tomu je to architektúra. Prenesme si tieto myšlienky do prítomnosti. Dielo architekta by sebou malo niesť vizuálne kvality. Zároveň by však malo využívať tradičné materiály pre danú oblasť a prispôsobovať sa čo najširšej vrstve spoločnosti. Aký je teda rozdiel medzi architektúrou a stavaním? Podľa predchádzajúcich poznatkov sa jedná o rozšírenie stavby po všetkých možných smeroch so zachovaním rovnováhy medzi funkčnou a vizuálnou stránkou veci. Akékoľvek odvrátenie na jednu alebo druhú stranu môžeme teda považovať za odklon od architektúry. Budova ktorá uprednostňuje vizuálnu stránku pred funkčnou sa stáva sochou. Ak uprednostňuje funkčnosť pred vizuálnou stránkou stáva sa inžinierskou stavbou. Architektúra v mojich očiach teda predstavuje akúsi zlatú strednú cestu. Sú to majstrovské diela ktoré vyžadujú cit ku všetkým zložkám spoločnosti a prírody. Architekt je polyhistor ktorý si nemôže dovoliť zanedbať žiaden aspekt, akokoľvek zanedbateľným sa môže na prvý pohľad zdať. Z čím viacerých uhlov pohľadu sa na vec dokáže pozerať, tým dokonalejšie dielo je schopný vytvoriť.
Týmto sa dostávame k otázke: Je rola architekta potrebná? V dnešnej dobe ekonomickej nestability sa kladie veľký dôraz na finančné prostriedky. Splnenie všetkých podmienok pre vznik architektúry si samozrejme často vyžaduje väčší rozpočet ako postavenie holej funkčnej stavby. Ak by sme chceli postaviť každú budovu dokonalú, stálo by to veľké množstvo peňazí. Nie všetky stavby ale ponúkajú priestor pre tvorivosť. Vo veľkom množstve prípadov sú vonkajšie podmienky obmedzené a je možné ich zhrnúť do určitých pravidiel ktoré obmedzia potrebu architekta. Tieto pravidlá sa nazývajú regulačné plány. Sú vytvorené na základe analýzy okolného prostredia a predstavujú tak pomôcku pri budovaní stavby. Či už stavbárovi alebo architektovi uľahčujú prácu predkladaním pravidiel, ktoré dbajú na estetické a historické kontexty a zabraňujú tak vzniku opaku architektúry. Vezmime si napríklad bytovku. Málo kto je ochotný platiť o pár sto tisíc korún viac za rovnaký byt v jednej a tej istej ulici len preto, že s domom ako celkom sa niekto vyhral do najmenšieho detailu. Aby bolo bývanie prístupne širšej verejnosti, pristúpime radšej k lacnejšej stavbe s rovnakou funkčnosťou a dostatočnými estetickými kvalitami ktoré zaručí územný plán. Komunita ale potrebuje aj miesta pre celú spoločnosť, kde sú požiadavky na dojem a prispôsobenie sa stavby pre všetkých podstatne vyššie. Navyše tieto stavby nie sú platené fyzickými osobami a tak sú ekonomické kritéria volnejšie a predstavuj väčšie možnosti pre tvorivosť a jedinečnosť. Tieto občianské stavby potrebujú už niečo viac ako len územný plán, potrebujú byť architektúrou. Vyššie vzpomínaný územný plán je taktiež vec, ktorá sa bez znalostí architekta neobíde.
Dostávame sa teda k tomu, že tak, ako je potreba architekta, je potreba stavbára. Náša dnešná spoločnosť nedokáže fungovať ani bez jednej z týchto rolí. Bez stavbárov by boli budovy často príliš drahé a potenciál architekta často nevyužitý. Budovy by strácali svoj jas a bolo by ťažké vyniknúť budovám ktoré majú v spoločnosti výnimočnú funkciu. Bez architekta by ale taktiež nič nevynikalo. Mesto by bolo zhlukom funkcionalistických jaskýň, ktoré by nerešpektovali ani estetické ani sociálne aspekty a boli by to iba statické solitéry. Ako architekti si na seba berieme veľkú zodpovednosť. Je to záväzok pre celú spoločnosť, ktorá do nás vkladá dôveru, že pre ňu vytvoríme dôstojné podmienky, ktoré nebudú klásť prekážky pre žiadneho jej člena. A navyše sa nejedná iba o súšasnosť. Naša architektúra by nemala predstavovať žiadne obmedzenia ani pre blízku budúcnosť a nezanevierať pri tom ani na minulosť. Dostávame preto príležitosť pracovať so širokým časovým rozmedzím, ovplyvňovať život širokého spektra obyvateľstva a formovať rozsiahle územia. To je poslanie ktoré sa poskytne len veľmi málo povolaniam. Prináša množstvo možností, radostí a zodpovednosti a je na nás ako sa s nimi vysporiadame. Či sa z nás stanú sochári, stavbári, inžinieri, alebo sa nám podarí nájsť správnu cestu k vyváženej architektúre.
Dá mi teda architektúra možnosť na svete niečo zmeniť? Jednoznačne áno a z tohto hľadiska to vidím ako správnu voľbu. Koniec koncov spoločnosť bude sudcom, či sme svoje poslanie plnili svedomite a s najväčším úsilím a naše projekty budú navždy niesť naše meno. Mali by sme preto vyvynúť čo najväčšie úsilie, aby sme sa za tieto vizitky nemuseli hanbiť.
